|
|
|
Ak porovnávame techniku Železného s oštepármi jeho generácie a údajmi Bartonietz et al (1995), najvýraznejšie rozdiely nachádzame v minimálnej strate rýchlosti pohybu ťažiska tela v priebehu zaujatia odhodového postavenia, v najmenšom náklone pozdĺžnej osi tela v momente zaujatia jednooporovej fázy v odhodovom postavení (poz.96) a vo funkcii prednej dolnej končatiny počas odhodu. Železný dokáže realizovať celý odhod s minimálnym pokrčením ľavej dolnej končatiny čo dokazujú pozície 108 a 120, pričom dĺžka posledného kroku je 208 cm a uhol dokročenia prednej opory je mimoriadne ostrý. Tieto prednosti Železného techniky sú ešte výraznejšie ak ich porovnávame so staršou generáciou oštepárov (Németh, Lusis) podľa údajov Koltai (1980). Najmarkantnejší rozdiel je v rýchlosti rozbehu (Lusis 6,2 m/s v momente dokročenia do skrížneho kroku a 5,3 m/s v momente dokročenia do jednooporovej fázy odhodového postavenia. Aj strata rýchlosti je v týchto fázach u oboch oštepároch výraznejšia (-0,9 m/s) ako u Železného. Pokrčenie prednej dolnej končatiny je výraznejšie a pritom dĺžka kroku v odhodovom postavení je kratšia čo má za následok vytvorenie menej účinnej páky v momente zaujatia dvojoporového postavenia. Železného technika je založená na prirodzenej lokomócii vo veľmi vysokej rýchlosti rozbehu, na minimalizácii straty rýchlosti v skrížnom kroku a v odhode a vynikajúcom využití pákového mechanizmu prednej opory počas odhodového postavenia.
|